Reemigrant

Projekt sa venuje životu mojej babičky Helenky. Retrospektívne nazerá na miesta, v ktorých kedysi žila, a prostredníctvom fotografií nazerá na rovnaké miesta z minulosti, ktoré porovnáva s prítomnosťou. Fotografie boli vytvorené v rôznych častiach Bratislavy, ale aj v Srbskej časti Vojvodina. Ostatné archívne fotografie predstavujú jej rôzne životné udalosti. Posledná fotografia je z izby v Zrenjanine, v ktorej babička trávila svoju mladosť.

Toto je príbeh mojej starej mamy, s ktorou som prežil veľa krásnych chvíľ v živote.

„Narodila som sa v roku 1936 ako prvorodená dcéra Ondreja a Alžbety Poliakovcov v meste Petrograd, dnes Zrenjanin, na území vtedajšieho autonómneho kraja Vojvodina (Vojvodina je historické územie na severe Srbska). Pokrstili ma v evanjelickom kostole ako Ilonu. Neskôr prišiel na svet môj braček Pavel. Môj otec Ondrej okrem slovenčiny ovládal maďarský, srbský a nemecký jazyk. Ako hrdý Slovák však vždy hovoril slovenským jazykom, a to aj keď bol v cudzojazyčnom prostredí.

Politická situácia po druhej svetovej vojne nepriala slovenským školám, tie sa čoraz viac pre slovenské menšinové obyvateľstvo stávali menej dostupnými. Politické a spoločenské tlaky prispievali k tomu, aby sme odišli zo Srbska, a tak sme v roku 1949 v rámci repatriácie odišli na územie Slovenska. S mamou sme však nechceli odísť – trucovali sme v Belehrade, kde sme krátky čas strávili u maminej sestry.

Začiatky na Slovensku boli ťažké, vedela som lepšie po srbsky ako po slovensky, a cnelo sa mi za domovom. Po čase som sa naučila slovenský jazyk a veľmi dobre som sa adaptovala. Bývanie, ktoré nám pridelili na Slovensku, nespĺňalo vtedajšie štandardy – buď nám zatekala strecha, alebo sme mali srieň na stenách. Pamätám si, ako nám raz do domu skočila ropucha, a mama sa tak zľakla, že vyskočila na stôl. Otec sa na Slovensku uchytil dobre, pracoval ako vyučený odborník vo svojom remesle, pokračoval ako elektrikár. Kvôli ťažkému úrazu však musel zmeniť pracovnú funkciu. Ja aj môj brat sme začali študovať na vysokých školách, no rodičia si nemohli z finančných dôvodov dovoliť, aby sme ich obaja dokončili. Keďže bol otec patriarcha, prerušila som štúdium na Pedagogickej fakulte. Uchytila som sa ako úradníčka, pracovala som aj v Matici slovenskej. Občasne som si spestrovala pracovný život ako komparzistka na filmových natáčaniach. Po svadbe s manželom Františkom sa mi narodili dve krásne dcéry, Zdenka a Ľubka. Celý život som ich vychovávala k skromnosti, ako aj k láske k životu, tak ako som bola vychovávaná aj ja. S rovnakou láskou som vychovávala moje vnúčatá a neskôr aj pravnúčatá, ktoré som brala ako svoje vlastné deti. Momentálne som aktívna dôchodkyňa, rada cestujem, vzdelávam sa a neustále ostávam v pohybe.“

Tento projekt venujem svojej babke Helenke.